Veľký bradáč korenie a soľ, Malý bradáč korenie a soľ- Enel Fenomen

Štandart veľkého bradáča

Štandart malého bradáča

Krátka historia veľkého bradáča:

Veľký bradáč je najmladším členom veľkej rodiny bradáčov a pinčov. Plemeno sice bolo matne známe od stredoveku, ale prvú preukázatelnú zmienku o veľkom bradáčovi ako psovi nachádzame na obraze, ktorý vznikol v roku 1850 a na ňom je zobrazená bavorská princezna Alžbeta (neskôr cisárovna Sissy). Týmto psom sa v 19.storočí hovorilo „mnichovský bradáč“ alebo tiež „ruský bradáč“ či „medvedí pes“. Boli to predovšetkým psi s hrubou huňatou srsťou a hustými fúzami s tmavou farbou srsti. Vyskytovali sa po celej Europe v rôzných fomách. V roku 1907 vznikol v Mnichove „Der Bayerische Schnauzer Klub“, ale ako rok zrodu velkého bradáča sa uvádza rok 1910. Začal sa aj registrovaný chov na rôzne sfarbených jedincoch. Do chovateľskej činnosti prinesol oživenie Dr. Calaminus (chovatelská stanice Von Kinzigtal), ktorý prikrížil spústu plemien (presne sa nevie akých), ale doložené bolo kríženie s čiernou dogou. Tá mala dodať velkému bradáčovi ušlachtilosť a farbu. A snádˇ došlo i ku kríženiu s rotwailermy.V roku 1919 bol velký bradáč krížený i s veľkým pudlom a ovčiarskými psami. Po nich nám dodnes zostalo sfarbenie korenie a sol. V roku 1925 bol bradáč oficiálne uznaný v oboch farebných variantách už v čistej forme. Pre svoju bystrú povahu, tvrdosť a vernosť sa z mnichovského bradáča stalo všestranné plemeno.

Krátka historia malého bradáča:

Nebolo ľahkou úlohou vytvoriť z rôznych foriem, veľkostí, typov a zmesi tvrdých, mäkkých a jemných štruktúr srsti, malého psa, ktorý by plne zodpovedal exteriéru a povahovým kvalitám jeho väčšieho brata, stredného bradáča.
Bradáč v dnešnej podobe je pomerne mladé plemeno. K výraznejšiemu prešľachteniu došlo až na konci 19. storočia. Avšak prítomnost psa podobného bradáčovi dokazujú malby aj písomnosti už zo stredoveku.
Pravda,vtedajšie bradáče veľkou krásou neovplývali, no zato boli nenahraditeľnými a vysoko cenenými pomocníkmi pri love vyder a bobrov. Napokon sa tiež uplatnili ako perfektný likvidátori krys a potkanov v stajniach aj v ľudských príbytkoch. Boli samozrejme tiež skvelými strážcami.
Od 15. storočia boli pomerne rozšíreni hlavne medzi statkármi. V 19. storoči sa už začala o plemeno bradáča zaujímať aj širšía verejnosť. Nazvali ich "hrubosrstými malými pinčami" aj napriek veľkým rozdielom v type, farbe, v elkosti a druhu srsti. Až v roku 1867 dr.Fitzinger popísal podrobnejšie varianty pinčov a hrubosrstú variantu sa začali volať - bradáč.
Roku 1884 zostavil chovateľ von Schmiedeberg prvý štandart,ktorý uvádzal kohútikovú výšku 35 - 50 cm. Tiež farieb bolo akceptované daleko viacej,ako dnes.Bradáči boli žltí, žltohnedí, červenohnedí, čierní s pálením, sivohnedí, siví, čierní, korenie a soľ a ojedinele aj bielí s čiernými znaky. Až štandart z roku 1956 uvádza iba čiernu a korenie a soľ variantu ako oficiálne uznané farby.
Chovom veľmi malých jedincov sa už od roku 1895 zaoberala ch.st. Pfeff nekde v okolie Frankfurtu nad Mohanom, ale k definitivnému oddeleniu malých bradáčov od stredných a oficiálnému uznaniu došlo až roku 1910.
Vo vtedajšom československu bol prvý vrh malých bradáčov korenie a soľ odchovaný v roku 1960. O pár rokov neskoršie sa začal rozmáhať aj chov malého čierneho bradáča. K zápisom čiernostrieborných vrhov dochádzelo sporadicky v rokoch 1968 -70.